Pred rokom sme v advente žili v očakávaní, ktoré bolo o čosi väčšie ako po iné roky. Práve na Vianoce sa naša sedemčlenná rodinka mala rozrásť o ďalšieho člena. Tehotenstvo prebiehalo bez väčších problémov, gynekológ mi iba povedal, že bábätko má väčšiu hlavičku. A keďže sa nechcelo otočiť do správnej polohy, pôrod mal byť sekciou.

Keď sa pred 25 rokmi v Portugalsku pani Sintrovej narodilo dieťa a pýtala sa, či je to chlapec, alebo dievča, lekári jej odpovedali: „To je jedno, vaše dieťa tak či tak čoskoro zomrie.“ Liliana sa narodila s rázštepom chrbtice, odborne nazývaným spina bifida. Dnes môže chodiť a je z nej úspešná psychologička. V dvanástich rokoch napísala svoju prvú knihu a stala sa najmladšou portugalskou autorkou. Netvrdí, že je šťastná, lebo sa narodila s vrodenou vývojovou chybou. Je však presvedčená, že napriek svojmu hendikepu môže viesť plnohodnotný život.

Pred štyrmi rokmi do 1. triedy medzi malými prváčikmi prišiel aj Romanko, chlapec s telesným postihnutím. Možno jeho chôdza trochu prezrádzala, že nohy ho celkom neposlúchajú a má to v živote ťažšie ako my ostatní, ale hneď si nás získal akýmsi čarom svojej osobnosti. Jeho tvárička žiarila šťastím, veľkou zvedavosťou a zapálením pre učenie sa. Dnes je z neho „veľký štvrták“ a školu / aj vďaka usilovnosti rodičov / zvláda výborne. ( Napr. v matematike v pamäťovom počítaní násobilky je často najrýchlejší a stáva sa „Kráľom matematiky“, výborne číta – má všeobecný prehľad o svete z encyklopédii.) Nakoľko je považovaný za dieťa so špeciálnymi výchovno – vzdelávacími potrebami, je integrovaný . Romino / ako ho voláme / je veľmi usilovný a cieľavedomý, v kolektíve obľúbený pre svoju dobrosrdečnosť. Deti ho prijímajú takého aký je. Dokonca v tomto šk. roku si ho zvolili za „predsedu“ triedy. Možno my mu pomáhame v maličkostiach / nosenie ťažších vecí, udržiavanie poriadku, v šatni, ......./ , avšak on nás učí dôležitým zručnostiam pre život. Vďaka nemu sa učíme väčšej všímavosti, ohľaduplnosti , tolerancii, zvládať ľahšie naše malé problémy a tomu , že ľudia s postihnutím sú súčasťou nášho života , že sú jedni z nás. Viac si uvedomujeme aj hodnotu zdravia. Romanko so svojou vytrvalosťou a pevnou vôľou v prekonávaní problémov nám dáva poriadne lekcie do života. Nezabudnem na situáciu v detskom parku , keď sa deti šmýkali na šmýkačke, on stál a pozeral na ňu. Podišla som k nemu, že mu nejako pomôžem, aby sa aj on šmykol. Keď som sa mu prihovorila, povedal: „Práve rozmýšľam akoby som to dokázal.“ A on to o pár mesiacov naozaj

Pohľad asistenta učiteľa ZŠ na prácu s dieťaťom so SB, H

Mám 22 rokov a pracujem ako asistentka učiteľa na ZŠ v Smoleniciach. Keď som v novembri 2004 nastupovala do práce, sama som nevedela, čo ma čaká. Vzťah k deťom v sebe pestujem od samého malička, ale s dieťaťom na vozíku som sa dovtedy nestretla. Mala som veľké obavy, ako ma Dominik príjme. Po 1,5 roku našej spolupráce fungujeme ako dobre zohratý tím.
Náš deň vyzerá asi takto: Po príchode do práce idem do ranného školského klubu, do ktorého Dominik veľmi rád chodí. Jediné, čo ho mrzí je, že sa z neho odhlásil jeho najlepší kamarát Matúš a on sa nemá s kým zahrať prestrelku. Väčšinou sa niekto nájde, ale v prípade núdze vypomôžem. O 7:40 sa presunieme do našej triedy. Tam máme špeciálny stolík umiestnený hneď pred tabuľou. Nachystám mu veci potrebné na danú hodinu a počas vyučovania sedím vedľa neho. Dávam pozor na to , ako sedí, drží písadlo, či ako má naklonený zošit pri písaní. Jeho tempo práce je pomalšie, preto mu niekedy zopakujem príkazy pani učiteľky. Sledujem, či sa sústredí a všetkému rozumie. Tiež má problémy s  orientáciou, preto je nutné ho neustále kontrolovať a usmerňovať. Určite mu to lezie na nervy, ale myslím si, že si na to už zvykol. Učenie mu nerobí problémy. Vie veľmi dobre čítať. Rád získava nové informácie, obľubuje encyklopédie a fascinuje ho ríša zvierat.

Narodila som sa v poradí ako tretie dieťa svojim starším rodičom, ktorí ma prijali s veľkou láskou napriek tomu, že som prišla na svet telesne postihnutá (s rázštepom chrbtice). Hneď po narodení ma operovali a niekoľko dní som pobudla v inkubátore. Po mojom narodení sa zdravotný stav mojej mamy zhoršil a musela dlhodobo zostať v nemocnici. Na návrh lekárskeho konzília môj otec súhlasil s tým, aby som bola prevezená do dojčenského ústavu v Dunajskej Lužnej, kde som strávila 3 mesiace, kým sa moja mama nevrátila z nemocnice. V Dunajskej Lužnej mi mimoriadnu starostlivosť venovala rehabilitačná sestra a všetky rehoľné sestry, za čo im budem po celý môj život nesmierne vďačná. Moja vďaka patrí aj veľkému tímu lekárov

(doc. Janecovi, prof. Pekarovičovi, prim. Benkovi, prim. Spiššákovi a ďalším), ktorí mi sústavne venovali pozornosť a liečili ma do mojich 15 rokov.

Spomínaný tím odborníkov školil aj mojich rodičov, ktorí ma dennodenne podrobovali rehabilitácii napriek tomu, že prognóza mojej budúcnosti nebola ružová (podľa niektorých „odborníkov“ až beznádejná). Práve im – mojim rodičom patrí moja najväčšia vďaka za to, že ma doslova vypiplali na takú, aká som – a že vôbec SOM.

  1. "Naša" Veronika
  2. Trochu viac nez bežný pobyt v nemocnici
  3. Konkrétna pomoc v pravý čas
  4. Nádej pre ochrnutých