Narodila som sa v poradí ako tretie dieťa svojim starším rodičom, ktorí ma prijali s veľkou láskou napriek tomu, že som prišla na svet telesne postihnutá (s rázštepom chrbtice). Hneď po narodení ma operovali a niekoľko dní som pobudla v inkubátore. Po mojom narodení sa zdravotný stav mojej mamy zhoršil a musela dlhodobo zostať v nemocnici. Na návrh lekárskeho konzília môj otec súhlasil s tým, aby som bola prevezená do dojčenského ústavu v Dunajskej Lužnej, kde som strávila 3 mesiace, kým sa moja mama nevrátila z nemocnice. V Dunajskej Lužnej mi mimoriadnu starostlivosť venovala rehabilitačná sestra a všetky rehoľné sestry, za čo im budem po celý môj život nesmierne vďačná. Moja vďaka patrí aj veľkému tímu lekárov

(doc. Janecovi, prof. Pekarovičovi, prim. Benkovi, prim. Spiššákovi a ďalším), ktorí mi sústavne venovali pozornosť a liečili ma do mojich 15 rokov.

Spomínaný tím odborníkov školil aj mojich rodičov, ktorí ma dennodenne podrobovali rehabilitácii napriek tomu, že prognóza mojej budúcnosti nebola ružová (podľa niektorých „odborníkov“ až beznádejná). Práve im – mojim rodičom patrí moja najväčšia vďaka za to, že ma doslova vypiplali na takú, aká som – a že vôbec SOM.

Od tretieho roku svojho života som začala pravidelne navštevovať kúpele (Jánské Lázně), kde bola rehabilitácia na vysokej úrovni. Tu som sa naučila ako 3-ročná chodiť. Túto radostnú udalosť v mojom živote prežívali nielen moji rodičia a ďalší príbuzní, ale aj už spomínaní lekári.

Ako 4-ročná som začala sporadicky navštevovať materskú školu v Dúbravke, kde už bol kolektív intaktných detí. Rok pred povinnou školskou dochádzkou som do MŠ začala chodiť pravidelne. Kolektív detí mi nikdy nedal pocítiť, že som určitým spôsobom iná – handicapovaná, a ani ja som takýto pocit menejcennosti nikdy medzi nimi nemala.

Túto materskú školu som navštevovala preto, lebo som mala začať školský rok v ZŠ pre intaktné deti, ktorá bola dvadsať krokov od nášho bydliska. Keďže v budove tejto ZŠ zriadili stredné odborné učilište a ostatné ZŠ, ktoré by som mohla navštevovať, boli ďaleko od nášho bydliska, nastúpila som do ZŠ na Mokrohájskej ulici pre telesne postihnuté deti. Súčasťou školy bola okrem vyučovania klasických predmetov základných škôl aj komplexná zdravotnícka starostlivosť spojená s rehabilitáciou.

V škole popri vyučovaní venovali veľkú pozornosť aj rozvoju našej osobnosti. Vychovávatelia spolu s mojou mamou rozvíjali moje výtvarné schopnosti a zručnosti pri ručných prácach. Vyšívanie, háčkovanie, paličkovanie sa stali mojou záľubou. Venujem sa i ľudovým tradíciám: maľujem kraslice, zdobím perníky. Ručnými prácami som sa prezentovala už i na rôznych výstavách a súťažiach, kde som získala niekoľko ocenení.

Počas dvanástich rokov v tejto škole som sa stretla s mnohými deťmi, ktoré boli ťažko telesne postihnuté a okrem toho sa im nedostávala ani rodičovská starostlivosť a láska. A práve týmto deťom prischol ten hrozný názov – „štátne dieťa“. Napriek tomu húževnato bojovali so svojím krutým osudom a mnohí z nich sa stali úspešnými vo svojom živote. Zápas spomínaných detí vo mne vyvolal pocit, že moje postihnutie bolo oproti ich postihnutiam a trápeniam úplne banálne.

Výchovou v kolektíve v škole na Mokrohájskej ulici som okrem stredoškolského vzdelania získala najmä pevnú vôľu a úzky vzťah k ľuďom, ktorí sú podobne ako ja určitým spôsobom postihnutí a znevýhodnení oproti ostatnej populácii. Rozhodla som sa preto pripraviť na také povolanie, v ktorom sa pri svojich fyzických možnostiach plne a bez ujmy na vykonávanej práci uplatním. Nechcem zostať na príťaž spoločnosti. Svojou prácou, odbornosťou a osobným príkladom budem môcť pomáhať iným aktívne sa zapojiť do spoločnosti.

V škole na Mokrohájskej ulici som sa spriatelila s vtedajšou pani logopédkou, ktorú som často navštevovala a pozorovala ju pri práci. Vtedy som nadobudla presvedčenie, že by som túto prácu mohla vykonávať aj ja. Zároveň som si živo predstavovala deti v tomto ústave a na liečebnom oddelení, ako chodím od jedného k druhému, učím ich a dosahujem výsledky, z ktorých sa teším spolu s nimi.

Moje sny sa premenili na skutočnosť. Mám veľkú radosť z toho, že mi v mojej bývalej škole už počas štúdia na PdF UK umožnili pracovať na čiastočný pracovný úväzok. Som logopédkou 11 detí v 1. – 4. ročníku. Na základe doterajších skromných skúseností môžem povedať, že môj handicap je pri nadväzovaní kontaktu s postihnutými deťmi akousi výhodou. Ľahšie si získam ich dôveru a priateľstvo, pričom nebadám, že by nemali predo mnou rešpekt. Tieto prvé krôčiky v mojom budúcom povolaní mi pridali sebadôvery a presvedčenia, že aj zdravotne postihnutí sa môžu stať rovnocennými so zdravými ľuďmi v živote i v práci.

Adresa: Beáta Bergerová, poslucháčka Pedagogickej fakulty UK.

Článok je prevzatý z časopisu Effeta.

Beátka písala tento článok pred niekoľkými rokmi, ešte ako študentka. V súčasnosti pracuje ako logopéd na spomínanej škole pre deti s telesným postihnutím.

Článok uverejňujeme so súhlasom autorky.

Bea a Terka