Pred rokom sme v advente žili v očakávaní, ktoré bolo o čosi väčšie ako po iné roky. Práve na Vianoce sa naša sedemčlenná rodinka mala rozrásť o ďalšieho člena. Tehotenstvo prebiehalo bez väčších problémov, gynekológ mi iba povedal, že bábätko má väčšiu hlavičku. A keďže sa nechcelo otočiť do správnej polohy, pôrod mal byť sekciou.
Predtým som však ešte navštívila iného lekára, ktorý mi urobil aj kontrolné sono-vyšetrenie a vypytoval sa ma, na akých vyšetreniach som bola. Hneď som vytušila, že niečo nie je v poriadku. Povedal mi, že moje bábätko nemá poriadne vyvinutý mozog a je len otázkou času, kedy zomrie. Bol to pre mňa šok. Ihneď ma hospitalizovali a pripravovali ukončenie tehotenstva. Celé poobedie a noc mi hlavou vírili myšlienky a nezodpovedané otázky: Prečo to lekár nezistil skôr? Ako to prijme manžel, deti, rodina? Ale napriek tomu som bola presvedčená, že je to moje, naše dieťa a že ho budem ľúbiť také, aké je. Rovnako ako našich päť detí.
Ráno 15. decembra prišla na svet naša malá hviezdička – Lujza. Narodila sa s rázštepom chrbtice (spina bifida) a rozvinutou vodnatieľkou mozgu (hydrocefalus). Pre riziko infekcie som ju videla až na siedmy deň, ale manžel (ktorý mi bol veľkou oporou), mi vravel, aká je krásna. Primár novorodeneckého oddelenia mu pritom oznámil, že ide o veľmi vážne postihnutie, že je len otázkou času, kedy zomrie. Vtedy mu manžel povedal, že nám pomôže iba zázrak. „Tu už ani zázrak nepomôže,“ odpovedal primár. Ešte v ten deň bola Lujza prevezená do vyššieho zdravotníckeho zariadenia v regióne, kde mala podstúpiť závažnú operáciu. Po nej lekár manželovi oznámil, že dcérka s menšími problémami zvládla operáciu chrbtice, a aby sme nezúfali, lebo medicína dnes dokáže divy. Vtedy prišiel za mnou do pôrodnice veľmi šťastný. Ale keď sa bol na malú pozrieť druhý raz, už to, čo lekár vravel predtým, nebola pravda, vraj nastal nejaký „omyl vo vyšetreniach“. Z dôvodu nedostatku miesta pre matky som nebola prijatá do nemocnice, malú som nemohla dojčiť, a tak sme materské mlieko nosili do nemocnice.
Asi po týždni začal napredovať hydrocefalus, čo sa prejavilo rastom hlavičky. Keď sme sa informovali, ako lekári chcú postupovať ďalej, pani doktorka nám bez akéhokoľvek ohľadu oznámila: „V jej prípade to nie je život ohrozujúce, aby som počas vianočného režimu volala neurochirurga.“ Kruté slová, pri ktorých sa mi z očí rinuli slzy. Ako keby hovorila o nejakom odpade, nie o ľudskej bytosti. Akoby naznačovala, že zdravotníctvo by na ňu míňalo zbytočne míňalo peniaze.
Pani doktorka chcela byť k nám asi „ohľaduplná“, keď nám vravela, aby sme si hľadali ústav, lebo vraj potom, keď to už doma nebudeme zvládať, to určite nebude také jednoduché. V danom zariadení však mali „vianočný režim“ do 10. januára a až 12. januára po zainteresovaní iného lekára riešili narastajúci hydrocefalus zavedením zvodu odvádzajúceho mok do brušnej dutiny, a to napriek tomu, že rana na chrbte po predchádzajúcej operácii stále mokvala. Naša malá bojovníčka prekonala po operácii vážnu infekciu, ale zvládla to. Keďže jej hlavička bola veľká a ťažká, bolo veľmi dôležité polohovanie. Neviem, kde nastala chyba, ale z daného zariadenia odchádzala s preležaninami na obidvoch stranách hlavičky, z čoho boli zhrození aj zdravotníci v inom zariadení, kde nás preložili.
Existuje však liek na všetko: trošku chcenia, blízkosť, láskavé ruky a srdce milujúcej matky urobia s bábätkom ozajstné zázraky. Počas roka sme prešli všeličím, radosť striedal smútok, niekedy beznádej. Zdravotný stav sa viackrát zhoršil, asi dvakrát bol kritický, vyžadoval si viacero niekoľkotýždňových pobytov v nemocnici, niekoľko vážnych vyšetrení a operácií. Moja vďaka patrí všetkým, ktorí nám poradili a pomohli, aby sme sa dostali do zariadenia, kde s malou a so mnou zaobchádzali ako s ľuďmi. Vďaka im sme dnes tu. Lujza síce nikdy nebude chodiť, ale jeden vynikajúci lekár a človek povedal: „To sa môže stať aj zdravému človeku, ak ho zrazí auto. A čo potom s ním? Zabijeme ho?“ A dodal: „Lásku vám takéto dieťa prejaví rovnako intenzívne a úprimne ako ktorékoľvek iné.“ Niekedy stačí naozaj tak málo – každý deň stretnúť človeka.
Modlí sa za nás veľa ľudí a bolo odslúžených množstvo svätých omší. A ja viem, že zázrak, o ktorom vtedy môj manžel hovoril primárovi, je tu medzi nami. Je to krásne usmiate hnedooké dievčatko, ktoré je veľmi šikovné a múdre, robí úžasné pokroky a šťastných všetkých okolo seba. Predtým som brala ako samozrejmosť, že sa na mňa bábätko usmeje, že ma spozná, reaguje na okolie, dvíha hlavičku, pohybuje rukami, chytá hračky... Prvé Lujzinkine slovo mama v deviatich mesiacoch mi dalo silu a odvahu ísť napriek všetkému ďalej. Lujza ma naučila všetko brať ako dar, za ktorý každý deň ďakujem a som presvedčená, že nám dá ešte oveľa viac – naučí nás byť ľuďmi.
Predtým som však ešte navštívila iného lekára, ktorý mi urobil aj kontrolné sono-vyšetrenie a vypytoval sa ma, na akých vyšetreniach som bola. Hneď som vytušila, že niečo nie je v poriadku. Povedal mi, že moje bábätko nemá poriadne vyvinutý mozog a je len otázkou času, kedy zomrie. Bol to pre mňa šok. Ihneď ma hospitalizovali a pripravovali ukončenie tehotenstva. Celé poobedie a noc mi hlavou vírili myšlienky a nezodpovedané otázky: Prečo to lekár nezistil skôr? Ako to prijme manžel, deti, rodina? Ale napriek tomu som bola presvedčená, že je to moje, naše dieťa a že ho budem ľúbiť také, aké je. Rovnako ako našich päť detí.
Ráno 15. decembra prišla na svet naša malá hviezdička – Lujza. Narodila sa s rázštepom chrbtice (spina bifida) a rozvinutou vodnatieľkou mozgu (hydrocefalus). Pre riziko infekcie som ju videla až na siedmy deň, ale manžel (ktorý mi bol veľkou oporou), mi vravel, aká je krásna. Primár novorodeneckého oddelenia mu pritom oznámil, že ide o veľmi vážne postihnutie, že je len otázkou času, kedy zomrie. Vtedy mu manžel povedal, že nám pomôže iba zázrak. „Tu už ani zázrak nepomôže,“ odpovedal primár. Ešte v ten deň bola Lujza prevezená do vyššieho zdravotníckeho zariadenia v regióne, kde mala podstúpiť závažnú operáciu. Po nej lekár manželovi oznámil, že dcérka s menšími problémami zvládla operáciu chrbtice, a aby sme nezúfali, lebo medicína dnes dokáže divy. Vtedy prišiel za mnou do pôrodnice veľmi šťastný. Ale keď sa bol na malú pozrieť druhý raz, už to, čo lekár vravel predtým, nebola pravda, vraj nastal nejaký „omyl vo vyšetreniach“. Z dôvodu nedostatku miesta pre matky som nebola prijatá do nemocnice, malú som nemohla dojčiť, a tak sme materské mlieko nosili do nemocnice.
Asi po týždni začal napredovať hydrocefalus, čo sa prejavilo rastom hlavičky. Keď sme sa informovali, ako lekári chcú postupovať ďalej, pani doktorka nám bez akéhokoľvek ohľadu oznámila: „V jej prípade to nie je život ohrozujúce, aby som počas vianočného režimu volala neurochirurga.“ Kruté slová, pri ktorých sa mi z očí rinuli slzy. Ako keby hovorila o nejakom odpade, nie o ľudskej bytosti. Akoby naznačovala, že zdravotníctvo by na ňu míňalo zbytočne míňalo peniaze.
Pani doktorka chcela byť k nám asi „ohľaduplná“, keď nám vravela, aby sme si hľadali ústav, lebo vraj potom, keď to už doma nebudeme zvládať, to určite nebude také jednoduché. V danom zariadení však mali „vianočný režim“ do 10. januára a až 12. januára po zainteresovaní iného lekára riešili narastajúci hydrocefalus zavedením zvodu odvádzajúceho mok do brušnej dutiny, a to napriek tomu, že rana na chrbte po predchádzajúcej operácii stále mokvala. Naša malá bojovníčka prekonala po operácii vážnu infekciu, ale zvládla to. Keďže jej hlavička bola veľká a ťažká, bolo veľmi dôležité polohovanie. Neviem, kde nastala chyba, ale z daného zariadenia odchádzala s preležaninami na obidvoch stranách hlavičky, z čoho boli zhrození aj zdravotníci v inom zariadení, kde nás preložili.
Existuje však liek na všetko: trošku chcenia, blízkosť, láskavé ruky a srdce milujúcej matky urobia s bábätkom ozajstné zázraky. Počas roka sme prešli všeličím, radosť striedal smútok, niekedy beznádej. Zdravotný stav sa viackrát zhoršil, asi dvakrát bol kritický, vyžadoval si viacero niekoľkotýždňových pobytov v nemocnici, niekoľko vážnych vyšetrení a operácií. Moja vďaka patrí všetkým, ktorí nám poradili a pomohli, aby sme sa dostali do zariadenia, kde s malou a so mnou zaobchádzali ako s ľuďmi. Vďaka im sme dnes tu. Lujza síce nikdy nebude chodiť, ale jeden vynikajúci lekár a človek povedal: „To sa môže stať aj zdravému človeku, ak ho zrazí auto. A čo potom s ním? Zabijeme ho?“ A dodal: „Lásku vám takéto dieťa prejaví rovnako intenzívne a úprimne ako ktorékoľvek iné.“ Niekedy stačí naozaj tak málo – každý deň stretnúť človeka.
Modlí sa za nás veľa ľudí a bolo odslúžených množstvo svätých omší. A ja viem, že zázrak, o ktorom vtedy môj manžel hovoril primárovi, je tu medzi nami. Je to krásne usmiate hnedooké dievčatko, ktoré je veľmi šikovné a múdre, robí úžasné pokroky a šťastných všetkých okolo seba. Predtým som brala ako samozrejmosť, že sa na mňa bábätko usmeje, že ma spozná, reaguje na okolie, dvíha hlavičku, pohybuje rukami, chytá hračky... Prvé Lujzinkine slovo mama v deviatich mesiacoch mi dalo silu a odvahu ísť napriek všetkému ďalej. Lujza ma naučila všetko brať ako dar, za ktorý každý deň ďakujem a som presvedčená, že nám dá ešte oveľa viac – naučí nás byť ľuďmi.
Písané pre Katolícke noviny www.katnoviny.sk
MÁRIA, Žilina
MÁRIA, Žilina