 Českí lekári začali liečiť ochrnutých pacientov špeciálnym čipom — Brindleyho neurostimulátorom. Tento špeciálny čip voprerujú do tela ochrnutému človeku vďaka čomu môže viesť lepší a samostatnejší život. Pacienti, ktorí sú ochrnutí od pása dole, získali v Českej republike novú nádej na zlepšenie kvality života. Česká Všeobecná zdravotná poisťovňa začala uhrádzať túto operáciu za pol milióna českých korún. Operácia spočíva v tom, že lekár voperuje špeciálny čip, vďaka ktorému dokážu ochrnutí ovládať svoje dôležité orgány. Lepšiu kvalitu života priniesla Liborovi Zemanovi takáto operácia uskutočnená v Nemocnici sv. Zdislavy v Mostišti na Žďársku. Lekári mu do tela dali Brindleyho neurostimulátor. Elektronické zariadenie umožňuje ovládať zvierače a nervy močového mechúra, podobne aj konečník a erekciu. Libor (34), ktorý je po dopravnej nehode štrnásť rokov na invalidnom vozíku, dostal ako jeden z prvých pacientov v Česku šancu žiť kvalitnejšie. Trápili ho nielen problémy s vylučovaním, ale aj časté zápaly močových ciest spojené s veľkými bolesťami. Týmto jeho ťažkostiam odzvonilo.
|
|
|
|
Konkrétna pomoc v pravý čas
|
 Rodičom šesťročnej Ninky, ktorá od narodenia trpí vývojovou chorobou obličiek, a polročnej Nelky, ktorá sa narodila s rázštepom chrbtice a bojuje aj s hydrocefalom a inými komplikáciami, ukradli koncom minulého roka spred činžiaka vo Svätom Jure auto. O pár dní sa Miklošovičovcom ozvali z Biskupského úradu v Nitre. „Bolo nám to nepríjemné, lebo už sme sa dohodli s pánom z Bratislavy. Daroval nám väčšie auto, ktoré však musí prejsť opravou. No na biskupskom úrade nám povedali, že auto nám venujú v každom prípade. Takže sme boli o to šťastnejší! O vozidle z biskupského úradu sme dali vedieť aj spomínanému pánovi, aby náhodou niektorí ľudia nepoukazovali na to, že sme nenásytní alebo niečo také,“ povedala Veronika Miklošovičová. S nitrianskym diecéznym biskupom Mons. Viliamom Judákom sa Miklošovičovci stretli aj osobne v Nitre. „Upozornili sme otca biskupa, že nie sme veriaci, nechceli sme klamať, ak by s tým mal byť náhodou problém, aby sme nevyzerali ako chrapúni. Pán biskup v tom však nevidel nijaký problém, chcel pomôcť dieťatku, ktoré za nič nemôže. Dokonca sa ponúkol, že Ninu a Nelu môže pokrstiť,“ dodala pani Miklošovičová. „Sme mu naozaj veľmi vďační! Chystáme sa mu poďakovať aj písomne. Radi by sme mu poslali aj fotky našich detičiek, staršia dcérka mu chce namaľovať nejaký obrázok, len nám to, žiaľ, momentálne nevychádza, keďže som práve s malou Nelinkou v nemocnici.“
|
|
|
Trochu viac nez bežný pobyt v nemocnici
|
 V jednom mesiaci hospitalizácia na chirurgii za účelom operácie hydrocefalu, v nasledujúcom na urológii pre divulziu močovej rúry a plánované urologické vyšetrenia. Klasický scenár, kedy striedate jedno oddelenie za druhým a Vaše dieťa už pomaly ani nevie, čo sa s ním deje a kam vlastne patrí. Keby sme nenatrafili na ľudí, ktorí postavili záujem dieťaťa nad zabehnutú rutinu, s najväčšou pravdepodobnosťou, by sa bol naplnil. Asi každý rodič ťažko znáša akýkoľvek pobyt svojho dieťaťa v nemocnici a preto sme vďační za čokoľvek, čo zmierni stres z neho a pocit strachu, ktorý pretrváva ešte aj po návrate domov. Hanka podstúpila pri jednej narkóze nielen operáciu hydrocefalu, ale aj neskôr plánovanú divulziu. Počas tej istej hospitalizácie na chirurgii ďalej absolvovala vyšetrenia u neurológa, ortopéda, gastroenterológa a na urológii cystografiu a urografiu. Výsledkom urologických vyšetrení bolo doporučenie na cievkovanie, a tak ma to tam rovno aj naučili.
|
|
 Veronike dávali lekári takmer nulové šance na prežitie. Diagnóza spina bifida (rázštep chrbtice) pre ňu hneď po narodení znamenala komatický stav, potom bolestivé cvičenia, nekonečné hodiny v nemocnici, 12 operácií a vozík, ktorý používa na dlhšie vzdialenosti. Napriek tomu, že pre usmievavú VERONIKU VADOVIČOVÚ (23) zo Šelpíc je veľkým víťazstvom každý nový deň, vybojovala si aj iné víťazstvá, ktoré sa podaria málokomu – prezrádza to lesk stovky medailí v streľbe zdravotne postihnutých športovcov.
„Na detstvo mám veľa krásnych spomienok, no i zlé – najhorší bol pobyt v nemocnici. Ťažko som znášala odlúčenie od rodiny, i keď v útlom veku bola so mnou hospitalizovaná aj mamina. Čas sme trávili hraním a učením – naučila ma veľa vecí. Dlhé čakanie v čakárňach mi skracovala rôznymi hrami,“ spomína si Veronika a je vďačná za úžasný prístup rodiny.
|
|
|
Ako som sa vysporiadala so svojim handicapom
|
|  Narodila som sa v poradí ako tretie dieťa svojim starším rodičom, ktorí ma prijali s veľkou láskou napriek tomu, že som prišla na svet telesne postihnutá (s rázštepom chrbtice). Hneď po narodení ma operovali a niekoľko dní som pobudla v inkubátore. Po mojom narodení sa zdravotný stav mojej mamy zhoršil a musela dlhodobo zostať v nemocnici. Na návrh lekárskeho konzília môj otec súhlasil s tým, aby som bola prevezená do dojčenského ústavu v Dunajskej Lužnej, kde som strávila 3 mesiace, kým sa moja mama nevrátila z nemocnice. V Dunajskej Lužnej mi mimoriadnu starostlivosť venovala rehabilitačná sestra a všetky rehoľné sestry, za čo im budem po celý môj život nesmierne vďačná. Moja vďaka patrí aj veľkému tímu lekárov
(doc. Janecovi, prof. Pekarovičovi, prim. Benkovi, prim. Spiššákovi a ďalším), ktorí mi sústavne venovali pozornosť a liečili ma do mojich 15 rokov.
Spomínaný tím odborníkov školil aj mojich rodičov, ktorí ma dennodenne podrobovali rehabilitácii napriek tomu, že prognóza mojej budúcnosti nebola ružová (podľa niektorých „odborníkov“ až beznádejná). Práve im – mojim rodičom patrí moja najväčšia vďaka za to, že ma doslova vypiplali na takú, aká som – a že vôbec SOM.
|
|
|
|
|
|
|
| JPAGE_CURRENT_OF_TOTAL |
