Všetko, čo vo svojom živote prežijeme, sa ukladá do pamäte a zachováva v nás nezmazateľné stopy. Niektoré zážitky, či poznatky sa nám môžu znovu vybaviť, iné sa ukladajú do podvedomia, takže o nich síce už nevieme, ale ony nás stále ovplyvňujú - skryte, alebo podstatne. Prirodzeným, priebežným učením sú ovplyvnené naše vzťahy k ľuďom, k svetu, veciam, prírode.
Prirodzené učenie napodobňovaním je samozrejme veľmi príjemný, zdanlivo bezpracný spôsob získavania informácií. Ibaže dnes už nestačí, v našej civilizácii je vyhradené iba malým deťom. Faktom je, že pre poznávanie priamou skúsenosťou pomocou zmyslového vnímania je len pomerne malá časť detstva. Ako rastieme, pribúda aj učenia vedomého (pozdrav, poďakuj, necumli si prsty,...).
Potom príde deň, kedy prejdeme na výučbu školskú. Väčšinu poznatkov, ktoré sú považované za dôležité a ktoré by mal každý človek podľa nejakej ustálenej predstavy a osnov vedieť, sa totiž dozvedáme práve v škole. Poznatkov pribúda a na žiaka sa hrnú najmä z učebníc i slová písané. Jednou z možností ako si učenie pre začiatok zjednodušiť je čítať si nahlas. Potom slová počujeme tak, ako sme boli zvyknutí, zrak dodáva informácie o písanej podobe, na ktorú v tej dobe ešte moc zvyknutí niesme. Hlasno vyslovené slovo spotrebuje i dlhší čas než jeho bleskové prečítanie - poskytuje preto aj podstatne lepšie podmienky pre pochopenie a zapamätanie si informácie.

Aké je moje dieťa?

Typ sluchovo hovorový
Odriekava si rado vaše dieťa v predškolskom veku dlhé básničky, ktoré si ľahko a rýchlo pamätá? A má námietky, keď chcete pred spánkom rozprávku skrátiť a preskočíte časť textu? Má záľubu v dlhých cudzích slovách, počutých ktovie kde, a morí vás otázkami na kdečo, aj keď obdobie otázok je už dávno preč? Skáče vám často do reči?
Potom sa dá predpokladať, že patrí medzi tých ľudí, ktorí si najlepšie pamätajú to, čo počuli, o čom mali možnosť nahlas hovoriť a diskutovať. Ako žiakom im najlepšie vyhovuje obvyklý školský systém výučby, teda slovný výklad. Nerobí im problém sledovať ho a pochopiť. Sami majú tendenciu učiť sa nahlas, tak si najlepšie látku zapamätajú. V prvých rokoch školy to znamená, že všetko, čo sa dieťa učí, by malo komentovať. Nahlas hovoriť názvy písmen a čísel, texty i príklady z matematiky čítať nahlas. Nahlas uvažovať, ako sa dopracuje k výsledku, malo by si diktovať, čo píše.

Typ zrakový
Pokiaľ vás vaše dieťa prekvapuje množstvom detailov v kresbe, presne si pamätá, ako to vyzeralo na výlete, čo mal kto na sebe alebo kde leží nejaká vec, ktorú hľadáte, bude vaše dieťatko najskôr typ zrakový - takýchto ľudí je väčšina. Pamätajú si skôr to, čo si prečítajú alebo čo vidia, než to, o čom im niekto hovorí. Väčšinou radi a veľa čítajú. Majú dobrú orientáciu a dobre sa vyznajú v rôznych schémach a mapách. Často mávajú taktiež výtvarné schopnosti. Ako žiaci si ľudia tohto typu robia prehľadné poznámky z vykladanej látky a majú tendenciu vyrábať si rôzne stručné prehľady k opakovaniu väčších celkov. Podtrhávajú si rôznymi farbami poznámky podľa dôležitosti poznatku. Radi si vyrábajú ťaháky (často ich však potom nepotrebujú, pretože sa látku pri ich výrobe naučili). V prvých rokoch školy (ale aj neskôr) je preto dobré nové poznatky spojiť aspoň s obrázkom, keď už nie priamo s predmetom samotným, s napísaným písmenkom, kresbou. Oplatí sa využívať čítanie.

Typ slovne pojmový
Tento typ je skôr bielou vranou a v predškolskom veku sa dá málokedy rozpoznať. Do tejto skupiny patria tí, ktorým sú abstraktné symboly, matematické vzorce a vedecké schémy bližšie než slovný popis. V skutočnosti sú to väčšinou ľudia s presným myslením, schopní triediť poznatky podľa ich dôležitosti. Vyhovuje im tiež (ako jedinému typu) väčšina súčasných stredoškolských a vysokoškolských učebníc). Ako žiaci majú tendenciu ukladať si do pamäti poznatky ako nejakú logickú štruktúru a na základe logických súvislostí si na ne potom aj spomínajú. Pokiaľ ide o prvý rok školy, je potrebné vyhovieť záujmom dieťaťa, čo býva niekedy tiež únavné - ich stále "prečo" nás prenasleduje všade - nejde im však ani tak o diskusiu, ako o stručné vysvetlenie princípu, preto nás ľahko nachytajú na každej nepresnosti. Ich vedecké sklony je nutné takpovediac kompenzovať aj prízemnými a s logikou nijak nesúvisiacimi činnosťami - pohyb, hra, manuálne úlohy, fantázia.

Typ hmatový a pohybový
Všetky malé deti majú základnú tendenciu vziať si všetko do ruky, ohmatať, ocucať, rozobrať a vôbec vyskúšať, čo ktorý predmet dokáže alebo vydrží. Niektorým to zostane ako základný princíp učenia po celý život. Takže: ak musíte svoje dieťa neustále odniekiaľ loviť a stále ho okrikovať - nechytaj to, nechaj to ležať, neber to do ruky, polož to a podobne, je pravdepodobné, že vaše dieťa patrí k typu hmatovému a pohybovému. Ako žiaci potrebujú tieto deti pohyb - v kľude sa nič nenaučia. Majú potrebu chodiť po miestnosti, taktovať si s rukami, vypočítavať jednotlivé položky na prstoch. Často potrebujú vstať od stola a prejsť sa (dôvod si vždy nájdu - sú smädné, je im teplo, zima,...). Najlepšie si zapamätajú všetko, čo si môžu chytiť - vyhovujú im pokusy, praktické cvičenia, proste priama skúsenosť. Naopak, vôbec im nevyhovuje spôsob učenia pomocou abstakcie - vzorce, logické konštrukcie. Ak sa musia učiť predmety ako matematika alebo fyzika podľa učebníc, vzorcov a tabuliek, nemajú väčšinou dostatočný čas a priestor pre pochopenie a zapamätanie si Učia sa potom naspamäť bez pochopenia významu. Väčšinou dobre a radi cvičia - ľahko si zapamätajú napr. zostavu cvikov, rýchlo obkukajú rôzne pohyby. Pohybom si najlepšie odpočinú. V prvých rokoch školy je potrebné vyjsť týmto deťom v ústrety, pokiaľ majú potrebu pohybovať sa pri učení - písmenko písať rukou do vzduchu, výsledok príkladu povedať napr. počtom skokov, aby muselo dieťa kľudne sedieť len nevyhnutnú dobu. Paradoxne nebude učenie trvať dlhšie ako keby malo dieťa urobiť všetky úlohy na jeden ťah.

Ibaže málokto je typ vyhranený - sami ste asi zistili, že na vás alebo vašich potomkov sedí aspoň čiastočne niekoľko charakteristík. Uvedené typy vznikli na základe pozorovaní a skôr ako informačná schéma. Málokoho možno zaradiť výhradne len do jednej skupiny. Väčšinou sa spôsob učenia trochu mení i podľa toho, čo a kedy sa učíme. Viac menej postupne prevládne jeden typ učenia a tie ostatné sa presadzujú menej. U dieťaťa v prvej triede nebýva ešte vcelku jasné , ku ktorému typu bude prevažne patriť. Niekedy sa to síce dá s istou dávkou pravdepodobnosti rozpoznať, väčšinou si ale zatiaľ istí byť nemôžeme.

Zvládneme to?

Zvládli to iní, zvládneme to aj my - povedia si rozumní rodičia budúceho prváčika. Takmer s istotou sa dá predpokladať, že sa nemýlia. Ak sú skutočne rozumní, venovali mu veľa svojho času a tým v rámci možností (nie viac) rozvíjali priebežne jeho schopnosti. Ibaže rodičia sú tiež "iba ľudia" a majú svoje skúsenosti a predstavy o tom, čo je správne a čo nie. Taktiež majú svoje chyby, ktorých si niekedy nie sú vedomí, alebo sú, ale nikdy by to nepriznali. A sú taktiež omylní a nemôžu vedieť všetko. Aj deti sú rôzne - starostlivé a naopak, poslušné, majúce záujem, deti ktoré nás dovádzajú k šialenstvu, ktoré dokážu hodinu pozorovať mravce, ale pri stole neobsedia, nedokážu to, či ono, zatiaľ čo susedove áno. Avšak v prvej triede sa musia všetky deti učiť rovnaké veci, pokiaľ možno rovnako rýchlo a pokiaľ možno úspešne. Ale želanie je jedna vec a realita druhá. A tak jedno dieťa už číta, druhé ešte horko ťažko slabikuje. Iné dieťa nie a nie pochopiť, že pri mínus musí napísať iba čiarku a nie krížik. Jeden zabudne, že má úlohu, pretože za oknom triedy zrovna poskakoval vrabec, druhý na každodennú otázku, čo bolo v škole odpovie ako obvykle, že nič, zatiaľ čo mama vie už od vzornej susedkinej dcérky i to, čo by radšej nevedela.

Stres
Pri náhlom strachu, úzkosti či rozčúlení sa vyplavujú do obehu látky - stresory, ktoré môžu ohroziť zdravie alebo psychiku človeka. Je známe, že ľaknutím možno stratiť reč alebo začať koktať, môže dôjsť k infarktu alebo mozgovej príhode. Ak je emócia príliš silná, môže množstvo stresorov človeka i zabiť.

Deti a stres
Možno to vyzerá, že stres sa týka len dospelých. Omyl. I deti si ho v našej civilizácii užívajú viac, než je zdravé. Základnou potrebou pre vývoj dieťaťa je istota a pocit bezpečia. Pokiaľ ich dieťa nemá, je vystavené vlastne permanentnému stresu, ktorý spôsobuje nevhodná výchova. Citové strádanie nechcených detí je dokázateľné. Do taktiež obtiažnej a často nezvládnuteľnej pozície sa dostávajú deti, ktoré sú síce milované, ale rodičia sa nemôžu dohodnúť medzi sebou. Aj malé dieťa má svoju dôstojnosť a má rado pocit, že je dôležité. Preto sa na psychike detí tak ťažko (a často trvale) podpisujú i rôzne nespravodlivosti, krivdy, výsmech alebo ponižovanie.

Už nástup do školy je vždy záťaž
Aj keď sa na prvý deň v škole po rokoch spomína s humorom, bude to najskôr tým, že základné mechanizmy pamäti rýchlejšie vypudzujú zážitky nepríjemné, zatiaľ čo tie druhé ponechajú. Faktom je, že nástup do školy znamená podstatnú zmenu spôsobu života i pre deti, ktoré sú dostatočne pripravené a zvyknuté na kolektív z MŠ. Nie každý učiteľ dokáže chybu komentovať taktne a nie každý žiak dokáže brať chybu ako prirodzenú vec. Skúšanie môže byť osobnou výzvou, koľko toho dokážem, ale i nočnou morou. Zasa záleží na skúšajúcom a jeho postoji i na povahe skúšaného. Je pre dieťa ľahšie, ak vie, že skúšajúci (mama alebo pani učiteľka) napovie prvé slovíčko básničky alebo pomôže aspoň gestom, ktoré pokračovanie textu ilustruje. Podstatne iná situácia vznikne, ak sa dieťa doma básničku naučí, ale v škole dostane trému a nemôže si spomenúť. Dieťaťu je vynadané alebo je vyzvané na opravu s pomerne nevhodným komentárom. Tento variant vyvoláva väčšinou typickú ukážku stresovej reakcie organizmu - červenanie či blednutie, potenie, búšenie srdca, svalový tras.
Nič sa nestane, ak si dieťa nemôže na niečo spomenúť - proste mu napovieme a ono doplní zbytok. Časom sa môže stať, že sa dieťa behom nejakej činnosti náhle zamyslí, zistí, že si nemôže na niečo spomenúť, zájde sa pozrieť do knižky samo.

Cieľom učenia nie je hromadenie poznatkov
Všetko sa beztak naučiť nemôžeme a veľa vecí neskôr aj tak zabudneme. Potom je lepšie, keď sa postupne vytvárajú určité sady poznatkov, ktoré sú nevyhnutné (pravopis, násobilka a pod...) a tých, ktoré je dieťa schopné používať v prípade potreby i na inom predmete. Základné veci musíme poznať spamäti - podrobnosti si v nutnom prípade niekde vyhľadáme. Okrem toho je dobré, ak má dieťa záujem, kde je ochotné sa učiť viac, než sa od neho žiada (samo od seba - nie ako dôsledok nátlaku).

Seď a počúvaj!
Vysvetľovanie pomocou hovoreného slova je viac menej stále ešte najrozšírenejšia metóda výučby. A najpoužívanejšími predmetmi k výučbe sa berú až príliš často tabuľa, krieda, alebo papier a pero. Dospelý niečo vysvetľuje a často nemilo nesie dotazy, ktoré rušia jeho monológ. Pokiaľ táto základná metóda nedostane nejaký rozumný rámec, vedie žiaľ k značnej pasivite. Dieťa totiž prijíma čo mu je predložené v hotovom stave a opakuje to viac menej presne bez toho, aby malo tendenciu poznatky nejakým spôsobom overiť alebo použiť. Objavujú sa preto tendencie nájsť iný spôsob predávania poznatkov, ktorý by dal väčší priestor vlastnej aktivite.

Participované učenie je postavené na istom partnerstve žiaka a učiteľa. Participovať znamená podieľať sa na niečom. Preto žiak nie je objektom výučby, ale partnerom učiteľa. Ten, kto predáva poznatky, má za úlohu ponúkať témy, koordinovať prácu, usmerňovať prípadné nápady a námety, aby bola zachovaná nadväznosť. Problém deti spracovávajú väčšinou v skupine, kde si môžu rozdeliť úlohy. Najrôznejšími spôsobmi zhromažďujú informácie a riešenia hľadajú spoločne v rozhovoroch o probléme, v konfrontáciách svojich názorov. Takýto spôsob výučby vedie k aktivite dieťaťa, ktoré sa učí fakty, ale hlavne objavuje postupy, ako sa k nim dopracovať, kde ich nájsť. Učia sa komunikovať v skupine, počúvať názory druhých a hájiť názory vlastné.

Základom je ale vždy dobrý učiteľ, nech učí podľa tej alebo onej koncepcie. Zlý učiteľ utopí aj tie najlepšie metodické postupy. Každý typ školy dáva prednosť nejakej predstave o tom, čo a ako sa má učiť. Preto je pre dieťa nesmierne dôležité vybrať vhodnú školu, keďže dnes už nie je problém a je slobodná voľba.

Nejdeme stále na pokraj síl
Schopnosť učiť sa kolísa - behom dňa i behom roka. My si ale len málokedy môžeme vybrať čas, kedy sa budeme alebo nebudeme s dieťaťom učiť. Rozvrh hodín v škole i naša pracovná doba sú neúprosné. Ako dlho vydrží dieťa pri učení, to záleží od mnohých faktorov a okolností - na schopnostiach, záujme, ale i na tom, či spolužiak nešiel jazdiť na bicykli alebo na tom či nie je niečo žiadúceho v televízii. Taktiež celkový zdravotný stav alebo momentálny pocit (hlad, smäd, zima) silne ovplyvňujú schopnosť sústrediť sa. Ak je dieťa nekľudné, aj tak sa veľa toho nenaučí. Musíme zmeniť motiváciu alebo mu poskytnúť odpočinok. Rozhodnutie, či ide o nedostatok záujmu, o únavu, prípadne o celkový psychomotorický nekľud za nás nikto neurobí. A na správnom odhade situácie závisí nielen ďalší postup, ale aj výsledok. Záleží i na nás - rodičoch. Naša netrpezlivosť alebo únava nie je zrovna najlepším spoločníkom pri učení, aj keď sa snažíme nedať to najavo. Schopnosť učiť sa kolísa aj behom roka. Rodičia prváka by mali vedieť, že v čase okolo Vianoc sú už deti veľmi unavené. Taktiež blížiace sa sviatky majú na klesajúcej pozornosti veľký podiel. Deti sa často pri úlohách váľajú po stole, pozerajú sa z okna, potrebujú sa nutne napiť a úloha stále nie je hotová. Riešením býva väčšinou krátky, ale dôkladný odpočinok.

Ako sa učíme?

1. V zásade platí, že duševné sily možno obnoviť telesným pohybom. Nie je preto účelné vysedávať dlho nad učením - obmedzená telesná aktivita totiž vedie postupne i k obmedzeniu aktivity duševnej a k celkovému útlmu. Pre učenie je preto taktiež účelné striedanie činností - s prváčikom nebudeme do nekonečna len čítať, ale písmenká, slabiky alebo slová budeme i hľadať v texte, kresliť, triediť a obmieňať. A necháme dieťa prebehnúť sa ihneď, akonáhle vidíme, že stráca záujem. Predídeme tým nepríjemným pocitom únavy, nechutí alebo priamo odporu a stresu.
2. Ak chceme od prváka, aby vedel rozlíšiť dve podobné veci, musíme mu najskôr ponúknuť veci od seba značne odlišné, až potom postupne stále podobnejšie. Pokiaľ by sme ponúkli opačný spôsob, že by sme mu poskytli veci málo odlišné a neskôr značne odlišné, prejavilo by sa to v chovaní dieťaťa neistotou. Pri hre sa neistota obvykle prejaví stratou záujmu, pri učení možno až neurotickými reakciami, plačom alebo agresiou. Preto je potrebné javy podobné (podobné písmenká, podobné hlásky alebo obecne podobné veci, ktoré si deti pletú) upraviť tak, aby boli ľahko rozlíšiteľné - napr. písmenká p a b odlíšime farbou, alebo okomentujeme, že p má nožičku pod stôl, nožička u b letí ako balón hore a pohybom ruky hore alebo dole naznačíme, atď.... Až neskôr postupne podporné informácie odoberieme.
3. Na nežiadúce javy nereagujeme - tým ich neposilujeme a ony postupne vymiznú. To, čoho naopak chceme dosiahnuť, výrazne chválime, komentujeme, hovoríme o tom - teda posilujeme a upevňujeme. Postup: "Zle, zle, zasa zle, znova - tak nie, no to je dosť" nahradíme komentárom "Skoro sa ti to podarilo, ešte to vylepšíš takto, áno, snažíš sa, dobre, už to vieš". V prvom prípade sa totiž upozorňuje predovšetkým na chyby, v druhom prípade na tú vydarenejšiu časť výkonu.
4. Dôležitá je aj motivácia dieťaťa. Dieťa na prahu školskej dochádzky možno motivovať rôzne - môžeme použiť doposiaľ fungujúci potravinový reflex ( vidina sladkej odmeny dokáže niekedy divy), napodobovací reflex (aby si to vedel rovnako dobre ako pani učiteľka, mamička,...). Niekedy je pre dieťa hnacou silou snaha vyniknúť, ctižiadosť. Postupne je významná aj motivácia dlhodobejšia (budeš to potrebovať, až budeš veľký, mal by si to vedieť, keď chceš byť raz tým, či oným,...). Motivácia má byť vždy zameraná do budúcnosti, ale tá budúcnosť by mala byť tým bližšia, čím je dieťa menšie. A taktiež by mala byť primeraná - cieľ by mal byť splniteľný. Svoje ovocie prinesie totiž práve vtedy, ak sa úloha podarí splniť a výkon prinesie pochvalu, radosť, uspokojenie. Kladné emócie môžu uložiť nový poznatok ľahšie a trvalejšie. Klasickou negatívnou motiváciou je rákoska, položená na stole, kde si dieťa robí úlohy. Rákoska ale nemusí byť len hmotná - slovo môže niekedy švihnúť citlivejšie.
5. Berieme ohľad na emócie. Tie žiaľ nie sú len pozitívne (radosť či uspokojenie z úspechu, pochvaly) - je i strach, úzkosť a hnev, pocit vlastnej nedostatočnosti, neschopnosti alebo sklamania. Sú to pocity, ktoré sprevádzajú nepríjemný stres a rozhodne zapamätaniu nenapomáhajú, ale naopak. Príklad: "ak sa ešte raz pomýliš, dostaneš po hlave. Za každú chybu ti jednu struhnem, aby si si to zapamätal. Musíš sa to naučiť, inak nesmieš...Ak to nebudeš vedieť, než sa vrátim z nákupu, tak uvidíš...Prečo ma Pán Boh trestá takým nešikovným deckom." A vôbec najhoršie sú motivácie typu - "niečo zlé si urobil, za trest sa budeš učiť."

A tak, ak vám zasa potečú nervy a bude sa vám drať z úst veta - "no to je dosť, že si to pochopil, po kom si ty taký natvrdnutý", alebo mnohé iné varianty, radšej to prehltnite a skúste povedať napr. - "no vidíš, nakoniec sme sa to naučili a teraz sa môžeš ísť hrať."

Čo musíme vedieť

Držanie tela pri písaní:
Najdôležitejšia je správna výška stoličky a stola - pri rovnej chrbtici by mali byť oči dieťaťa od dosky stola asi tak ďaleko, koľko meria jeho ruka od konca prstov k lakťu. Nohy by sa nemali kývať nad podlahou, ale mali by byť opreté celou plochou chodidla tak, aby okraj stoličky zospodu netlačil. Je samozrejme výhodné, aby mal školák svoj písací stôl.

Vzdialenosť očí od podložky:
Môžeme žiačikovi názorne predviesť pomocou pravítka (cca 30 cm) alebo rovno pomocou jeho vlastnej ruky (lakeť sa oprie o stôl a špička ukazováka siahne približne na špičku nosa). Je vhodné dopredu dohodnúť spôsob, ako upozorníme dieťa, že sa priblížilo nosom k papieru (poklepaním na pravítko). Pokiaľ je signál dohodnutý vopred, stráca charakter napomenutia a mení sa v podstatne znesiteľnejšie upozornenie.

Držanie pera:
Pastelka, ceruzka i pero sa držia najpohodlnejšie troma prstami, ohnutý prostredník pero podopiera, ukazovák a palec ho pridržiavajú. Pokiaľ sa dieťaťu neustále vracia iné, nesprávne držanie, je možné správnu variantu podporiť rozprávkou, napr. môžeme si vymyslieť, že prostredník je postieľka, na ktorej pero odpočíva, ukazovák a palec sú potom ako perinka a vankúšik. Prípadná oprava držania pera potom vyzerá pre nepoučeného poslucháča smiešne, ale dieťaťu rýchle pripomenie, ako má prsty rozložiť (zasa sa ti prevrhla postieľka, nemáš správne ustlaté a pod....). Pero stačí držať len veľmi ľahko.

Smer pera:
Koniec ceruzky pri kreslení alebo pera pri písaní mieri približne k ramenu a nemení pri kreslení ani písaní nijak výrazne svoj smer. Koniec pera výrazne odklonený od tela mávajú niekedy ľaváci, aby si videli na písmo. V tom prípade býva riešením väčší sklon papiera a časté maľovanie na zvislej ploche (napr. baliaci papier prichytený na dverách), kedy sa ruka automaticky postaví do správnej polohy.

Uvoľnenie zápästia:
Najúčinnejším cvičením je kreslenie veľkých tvarov na zvislú plochu - tabuľu potiahnutú papierom, baliaci papier prilepený na dvere alebo rovnú plochu skrine a pod., pokiaľ možno vodovými farbami a guľatým štetcom. Prečo, pochopíte najlepšie, keď sami skúsite namaľovať veľký kruh, napríklad slniečko. Okrem kreslenia môžeme zdvihnúť ruku dieťaťa, ktorá je celkom ochabnutá a trepeme s ňou "ako s handrou", dieťa môže uvoľnene krúžiť zápästím alebo celkom uvoľnene zápästím mávať. Možno napodobňovať otriasanie vody z rúk, skrutkovanie, navíjanie nite a pod. Cviky použijeme vždy, keď sa dieťa sťažuje, že ho bolí ruka.

Tlak pera na podložku:
Najlepším cvičením je opäť kreslenie alebo písanie tvarov na zvislej ploche. Tlačiť na pero alebo štetec kvôli výraznej čiare je totiž v tejto pozícii veľmi nepohodlné, preto dieťa spontánne zvolí skôr niekoľkonásobné opakovanie tenšej čiary. Použijeme radšej verzatilku alebo voskovku (doguľata obkreslená mäkká tuha je výhodnejšia ako čerstvo obrezaná pastelka) a ukážeme dieťaťu, ako vyzerá slabá čiara (svetlý odtieň) a ako sa dá z niekoľko cez seba idúcich tenkých čiar urobiť silnú čiaru (silný odtieň).

Smerová orientácia:
Ak má vaše dieťa tendenciu pliesť si začiatok a koniec riadku alebo často píše zrkadlovo, rýchle pomôže malá nenápadná značka v ľavom hornom rohu papiera - na začiatku prvého riadku. Stačí potom vysvetliť dieťaťu - čiara vedie od bodky preč alebo k bodke, prvé slovo začni pri bodke. Vyhneme sa tak výrazom vľavo a vpravo, ktoré sa často mýlia.

Pusťme sa do toho!
Ako sa pustiť do čítania:
Niektoré písmenká sú veľmi podobné a pokiaľ dieťa nemá dosť vyvinutú schopnosť zrakovej diferenciácie - teda schopnosti rýchlo postrehnúť rozdiely medzi tvarmi, ľahko sa mu potom pletú napr. L/F/E, p/b/d, malé písané l/h/k a niektoré ďalšie.

Písmenká
Aby dieťa mohlo bez problémov čítať, musí si bezpečne zapamätať podobu jednotlivých písmen. Osvojenie písmenka má rovnaké fázy ako zoznámenie s novým slovom, kedy sa dieťa učí hovoriť: zoznámenie sa s novým slovom, porozumenie novému slovu a jeho vyslovenie (1.toto je auto. 2. ukáž, kde je auto, podaj auto. 3. čo je to? Auto.). Po základnom zoznámení s písmenkom v škole je preto účelné použiť hry, ktoré zatiaľ nevyžadujú bezpečnú znalosť písmenka, pretože dieťa má stále pred očami napísaný vzor alebo model písmenka. V neposlednom rade je našou úlohou overiť, či si dieťa pamätá písmenko už aktívne - bez akejkoľvek pomoci.

Slabiky
Pokiaľ dieťa bezpečne pozná jednotlivé písmenká, je Ďalší cieľ - čítať slabiky bez rozkladu na jednotlivé písmenká:
- overíme si, že dieťa spoľahlivo pozná jednotlivé písmenká, ktoré chceme použíť v ďalšom cvičení,
- vyberieme slabiky, kde sa mení len jedno písmeno (pa,ma,sa alebo pa,pe,pi...) - je možné použiť nastrihané slabiky, používané v škole - kartičky,
- ukazujeme na rôzne slabiky a pýtame sa, aká je to slabika. Dieťa povie ihneď celú slabiku - bez rozkladu na písmená,
- skladáme slová zo zvládnutých slabík - dieťa číta slabiky, ktoré ukazujeme po jednej a povie slovo, ktoré utvorili (ko-za koza),
- nájdi slabiky a zlož slovo koza (môžeme najskôr vytlieskať počet slabík v slove a určiť, ktoré slabiky bude dieťa potrebovať).

Čítanie krátkych textov
Pokiaľ dieťa dobre a pohotovo číta slabiky, nebude už taký problém pomaly začať čítať po celých slabikách celé slová i kratší text. Čítanie spočiatku pomalé, slabikované, sa postupne zrýchľuje, niektoré slová sa už spájajú, rýchlosť sa plynulo zvyšuje:
- overíme, či dieťa číta slabiky bez rozkladu na písmená,
- slová a krátke vety zo šlabikára, ktoré sa čítali v škole, doma radšej nečítame v poradí, v akom sú na stránke zoradené. Skôr ich precvičujeme tak, že ukazujeme na preskačku a dieťa číta - nezapamätá si text tak ľahko.

Čítanie dlhších textov
- prečítame dieťaťu plynulo celý text bežným spôsobom. Dieťa len počúva, o čom to je, a potom si rozprávame o obsahu článku, hľadáme k nemu obrázky a pod.,
- potom čítame sami ešte raz, veľmi pomaly, dieťa sleduje náš prst, ktorým si ukazujeme po riadkoch, a číta pomaly s nami,
- dieťa číta už samo, ale s našou malou pomocou. Obtiažne slová prečítame spoločne. Napovedáme dieťaťu i tam, kde vidíme, že dieťaťu vypadlo písmenko. Dieťa vie, že mu napovieme pokiaľ zabudne, číta tak kľudnejšie,
- potom urobíme krátku prestávku - dieťa sa môže pretiahnuť, napiť, chvíľku sa pohrať. Tým zabránime tomu, aby si text ľahko zapamätalo, a zároveň si odpočinieme,
- naposledy číta dieťa text úplne samo, len s nepatrnou pomocou . Veľmi dlhé texty môžeme s dieťaťom prečítať spoločne - tento krát sa striedame napríklad po odstavcoch. Druhý krát si odstavce vymeníme.

Ako sa pustiť do písania:
Využíva sa skutočnosť, že každý pohyb sa učíme v troch etapách:
· Zoznámenie (pritom niekedy ešte robíme rôzne zbytočné pohyby).
· Rytmizácia (zbavujeme sa nadbytočných úkonov a upevňujeme si zapamätanie pohybu).
· Automatizácia (postupne obmedzujeme energiu, ktorú na vybavenie a prevedenie pohybu potrebujeme)
Dieťa vyrába písacie písmenko z drôtu, z formičiek, bavlnky a pod. Niekoľkokrát obtiahne prstom pomaly veľké predkreslené písmeno (zvislý papier). Upozorňujeme na podstatné detaily (1-šikmo hore, späť dolu, tiež šikmo - ale už menej). Postupne uberáme, informácie a pokyny rytmizujeme (1-hore, dolu a von), nakoniec už len počítame. Veľkosť písmenka postupne zmenšujeme, stále spojujeme a hlasne vyslovujeme názov písmenka. Postupne zmenšujeme na veľkosť širokého riadku a obmedzujeme možnosť "nakuknúť", ako písmenko vyzerá. Skúsime len niekoľkokrát nanečisto do pracovného zošita a rovno píšeme úlohu. Ako postupne písmen pribúda, skúšame písať diktáty. Ak dieťati pri písaní vypadne písmenko, napovedanie samozrejme pripúšťame - väčšinou zasa prstom do vzduchu, prípadne slovne. Priebežne sa precvičuje aj čítanie písaného textu a prepis tlačeného písmenka na písané.

Zhrnutie:
- zmyslové zoznámenie sa s tvarom (výroba písmenka)
- obkresľovanie, rytmizácia a automatizácia pohybu
- postupné zmenšovanie formátu
- samostatné napísanie písmenka (už bez možnosti opisovať)
- spojenie písania s rozprávaním
Dôležité je dodržať správnu techniku písania:
- držanie tela, vzdialenosť očí od papiera
- držanie pera, jeho smer a tlak na podložku
- voľné zápästie

Ako sa pustiť do počítania:
Dôvod, prečo matematika (počítanie) zostala nakoniec, nie je v tom, že by bola odstrčenou popoluškou. Má to svoju logiku. K matematike totiž potrebujeme písanie aj čítanie. Žiak sa učí nielen počítať, ale aj písať číslice a načrtnúť geometrické tvary. Musí si vedieť prečítať slovnú úlohu a aby ju mohol správne vyriešiť, musí porozumieť textu. A nakoniec musí napísať odpoveď - celou vetou. Slabšie výsledky v matematike majú často príčiny ako nepozornosť - stačí drobné prehliadnutie, zmena znamienka, nedbalo opísaný príklad a celý výsledok je zlý. Nie je divu, že nepozornosť a nedbalosť sa v matematike prejaví ďaleko výraznejšie ako v čítaní alebo písaní. Nezrelosť zasa môže spôsobiť, že dieťa nestačí tempu výučby, nové znalosti ho stoja ďaleko viac úsilia ako spolužiakov. Nie každé dieťa je schopné uniesť permanentný stres. Niekedy nemusia byť dieťaťu úplne jasné výrazy plus a mínus, niekedy aj rovná sa. Pokiaľ opisujú, opíšu jednoducho čo vidia. Malo svoju logiku, keď sa spočiatku používalo jedna a jedna sú dva a matematické plus a mínus sa pridávalo postupne, až úplne prevládlo. Taktiež neprimerané nároky rodičov (tlak na dobrý prospech alebo dokonca tresty za horšie výsledky) a strach môžu viacej ako v iných predmetoch úplne ochromiť dieťa a vyradiť z hry. Podobný dopad môže mať i príliš časté striedanie učiteľov a tým aj metód a nárokov. Svoju úlohu zohráva aj vzťah žiaka a učiteľa.

Cieľom v matematike nie je rýchle a bezduché opakovanie našprtaných výsledkov, poučiek a pravidiel, ale ich pochopenie a schopnosť ich neskôr účelne využívať. Aj keď istý dril nemožno zavrhnúť úplne - napríklad pri násobilke nemožno donekonečna hľadať riešenie, tá sa musí proste vedieť.

Výchova dieťaťa predstavuje rešpektovanie detskej osobnosti a odovzdávanie nesmiernej lásky. Výchova si vyžaduje mnoho trpezlivosti. Keď rodič uvažuje o splodení svojho dieťaťa, vždy má istý ideál. Často sa však stáva, že sa dieťa k tomu ideálu nepribližuje, práve naopak. Možno sme si aj my, rodičia predstavovali samých seba inak, možno sme mali iné predstavy ako správne zareagovať na to, či ono. No nikdy si človek nevie vopred predstaviť samého seba v úlohe rodiča, pretože nevie odhadnúť situáciu a okolnosti v ktorých sa bude nachádzať a koľko energie rodičovstvo stojí. Týmto, na moje prekvapenie rozsiahlym článkom som chcela rodičom, ktorí majú záujem, iba ukázať smer, ktorým sa môžu uberať počas obdobia možno tŕnistej cesty prvým ročníkom svojho dieťatka, ako čo najlepšie zvládať určité situácie a čomu sa vyvarovať. Možno práve vy nemáte možnosť, či už finančných, či z časových dôvodov prečítať si literatúru tohto charakteru, ale máte o to väčší záujem. Preto, keď som objavila na trhu knižku První třídou bez problémů od autorky Dany Kutálkovej, pomyslela som si že sa s vami aspoň obsahovo podelím o jej vedomosti a skúsenosti.