V rámci svojho najčerstvejšieho povolania som sa už stal svedkom mnohých reakcií ľudí a boli naozaj rôzneho druhu od osočovania, cez nedôveru, chválu ktorá poteší až po tú chválu, ktorá je nepríjemná. To čo sa mi stalo dnes som však ešte nezažil.

Aby som vám to mohol povedať, musím sa vrátiť o dva dni dopredu, kedy som sa zobudil o druhej poobede po ťažkej predčasnej oslave mojich narodenín. Keď som sa snažil 800 miligramami ibalginu utíšiť tú hroznú hrkálku v mojej hlave, zazvonil mi telefón. Ako vždy, Vlasto: „Maťo, ber foťák a utekaj do ZUŠ-ky. Je tam zaujímavý koncert a treba urobiť reportáž.“ Zložil som telefón a vypľul zo seba hŕstku výrazov, ktoré asi iba ťažko nájdete v nejakom slovníku. Čo som však mal robiť. Vzal som foťák na plece a vydal som sa do spomínanej inštitúcie, ktorá je – chvalabohu – iba pár metrov od môjho bydliska. Keď som tam došiel, prestala ma náhle bolieť hlava. Neviem, či to bolo zázračným účinkom spasonosnej ružovej tabletky alebo tým čo som tam videl. Stal som sa svedkom dojímavého detského divadla, ktoré bolo venované deťom postihnutým chorobami Hydrocefalus a Spina Bifida. To že dobročinné koncerty majú už sami o sebe svoje čaro je myslím samozrejmosť. Ale na koncerte, kde deti a deti ukážu nám, dospelým, že bez ohľadu na zdravotnú anamnézu neexistujú žiadne rozdiely, ktoré by ich mohli akokoľvek diferencovať vám na sto percent vyskočia na krku minimálne také zimomriavky ako vtedy mne.
Urobil som teda zopár fotiek, ale skrz svojho ešte stále nie veľmi triezveho zdravotného stavu som zhodnotil, že bude lepšie ak rozhovor s organizátorkou koncertu nechám na dnes.
Ráno som dvihol telefón a vytočil zistené číslo. Na druhom konci linky som sa dočkal optimistického mladého ženského hlasu. O hodinu na to som sedel v pohodlnom kresle doma u veľmi sympatickej pani Moniky, ktorá predstavenie organizovala a spoločnosť nám robila jej asi štvorročná rozkošná dcérka Veronika (trpiaca získaným Hydrocefalom). Tú som si obľúbil akosi špeciálne už na sobotňajšom predstavení, ktoré zakončila počas záverečnej ďakovačky nadšeným výkrikom do hľadiska „Pozliteeeee, tam je naša pani doktolkaaaa!!!“ na čo sa ozval obrovský potlesk a ja som skoro padol na zadok.
Po rozhovore s Monikou som sa obúval a bavili sme sa o jeseni, ktorá ma odjakživa deprimovala a ktorú z celej duše nenávidím. Pani Monika sa iba zasmiala a hovorí:
„To je divné. S takýmto názorom som sa ešte nestretla. Väčšinou majú ľudia radi jeseň. Kedy ste sa narodili?“
Začal som uvažovať, či bude lepšie zaklamať a nedostať sa do relatívne trápnej situácie alebo povedať pravdu. Rozhodol som sa pre druhú možnosť.
„Dnes,“ hovorím jej.
„To nemyslíte vážne?!“
„No... myslím“
V momente keď som to povedal sa otočila na päte a zdrhla do kuchyne, odkiaľ doniesla veľký sáčok farebných lentiliek a vtisla mi ho do ruky so srdečným blahoželaním.
Nuž poviem vám, mal som čo robiť. Niektoré veci, niektoré situácie ale hlavne niektorí ľudia sú vážne neuveriteľní. Keď som si pred chvíľou tie lentilky rozbalil, dostal som takú chvíľkovú „haluz“, či som svojou ukecanosťou nepripravil o tie lentilky maličkú Veroniku. Možno aj áno. Lentiliek síce nikdy nie je dosť, ale určite sa nejako zrevanžujem.
Všetkým deťom na svete želám veľa zdravia a všetkým dospelým veľa lentiliek. :o)
Ďakujem!