Občianske združenie. Pre niekoho len obyčajné združené pomenovanie bez špeciálneho významu, možno len slová napísané na papieri, pre mňa ale naopak oveľa viac. Prečo? Nielenže NAŠE občianske združenie SBaH v sebe skrýva názov našej diagnózy, ale vďaka tejto skvelej komunite sme mali možnosť spoznať našich druhých rodičov. Našu Terku a Andreja, ktorí sa už neuveriteľných 20 rokov o nás starajú s nekonečnou láskou. Láskou, ktorá nepozná hranice ani únavu. Sú pre nás ako majáky v mori, ktoré nás vedú do prístavu a chcú nás vidieť uspieť, ale hlavne nás chcú vidieť šťastných. V čom sú títo dvaja ľudia ešte výnimoční? Bez ohľadu na to, či sú unavení, smutní, nahnevaní, vždy sa snažia podať pomocnú ruku všetkým, ktorí to potrebujú. Málokedy svoje túžby a seba samých dávajú na prvé miesto a všetkým navôkol dokazujú, že majú srdce z čistého zlata, ktoré bije pre druhých. Nie sú to len obyčajní ľudia. Pre nás, ľudí z občianskeho združenia, sú to hrdinovia a anjeli bez krídel, ktorí nad nami držia svoju ochrannú ruku vždy a všade a každý deň nám ukazujú, čo znamená byť človekom. Sú pre nás ako hviezdy. Nie vždy ich vidíme, no aj napriek tomu vieme, že sú tu s nami. Žiaria nad nami aj vtedy, keď sa zdá, že obloha je tmavá. Cítime ich lásku aj na diaľku, pretože ten, kto ich raz spozná, dá im svoju pozornosť, úctu a rešpekt, pre toho sa stávajú otvorenou knihou so srdcom na dlani a človek, ktorý ich spozná, na nich nedokáže nikdy zabudnúť.

Pred 20 rokmi nevzniklo len naše združenie. Začali sa organizovať tiež rôzne aktivity. Či už to boli pravidelné tvorivé dielne, kde sme počas krásneho spoločného času vytvárali veci, ktoré potešia oči, dušu a srdce, rôzne exkurzie, spoločné vianočné posedenia, víkendovky, kedy sme zaplnili našimi vozíkmi celý dom našich druhých rodičov 😁, a celý dom sa zrazu premenil na miesto, kde sa diali zázraky priateľstva, spoločné grilovačky, oslavy narodenín, športové aktivity, turistiky a v neposlednom rade náš highlight v podobe letného tábora samostatnosti. Pre niekoho by sa tieto veci spájali iba so zábavou. No pre nás to sú míľniky, vďaka ktorým sa začala budovať a zdokonaľovať naša samostatnosť. Vždy sme sa navzájom podporovali, aby sme zo seba dostali maximum a aby sme prebudili v sebe potenciál, ktorý v nás potichu drieme. Budovali sme si silné vzťahy, ktoré prekonajú všetko a zostanú navždy. Vytvorili sme si spomienky, ktoré máme ukotvené hlboko v srdci a nesieme si ich so sebou všade, kde sa nachádzame. Zažili sme more zábavy, kedy nás už boleli bruchá od smiechu, navyjástrali sme bláznovstvá, na ktorých bolo najlepšie to, že sme sa nemuseli báť Terkinej a Andrejovej reakcie, pretože sme vždy vedeli, že sa k nám s radosťou pridajú 😁😊.

Aby sme nehovorili o týchto akciách iba vo všeobecnosti, rada by som uviedla zoznam mojich obľúbených spoločných zážitkov:

1. Deň, kedy nás prvýkrát poctila svojou návštevou paraolympionička Veronika Vadovičová, poskytla nám možnosť vyskúšať si streľbu zo vzduchovky ( aj keď sme občas možno trafili všetko iné okrem terča 🥲😆, ale aj tak sme sa z toho tešili ako keby sme vyhrali zlatú medailu) a ukázala nám, že aj človek s postihnutím dokáže zmeniť svet a inšpirovať ostatných ľudí.Aj tých bez postihnutia a aj tých inak obdarených. Na toto stretnutie nikto z nás určite nikdy nezabudne.
2. Návšteva výnimočnej fary, kde pôsobí výnimočný kňaz a človek Marián Kuffa. Človek, ktorý sa rozhodol svoj život zasvätiť pomoci ľuďom na okraji spoločnosti, ktorí padli na samé dno, no túžia sa z neho odraziť a vrátiť sa späť do života silnejší. Pamätám si na atmosféru, ktorá na tejto fare panovala. Zo všadiaľ, dokonca aj zo stien každej budovy a miestnosti sálala nádej, odhodlanie, láska, vôľa, ale aj tvrdá práca, vďaka ktorej vzniklo toto magické miesto, ktoré mení životy mnohým ľuďom. Pamätám si na moment, kedy som si počas tejto návštevy uvedomila, že nie je dôležité koľkokrát spadneme, ale koľkokrát sa dokážeme postaviť, poučiť sa a začat opäť žiť život tak, aby sme si na jeho konci mohli povedať, že naozaj stálo za to ho žiť. Do konca života budem vďačná, že som mala možnosť toto miesto navštíviť a zažit v ňom požehnaný čas.
3. Naše víkendovky, kde sme si od začiatku až do konca vychutnávali vzájomnú prítomnosť, nasmiali sme sa až nám tiekli slzy, ale aj potichu zdieľali svoje radosti i bolesti, ktoré sme si navzájom pomáhali niesť. Rozprávali sme sa aj o našich snoch, úspechoch, budúcnosti, či dokonca sme spolu aj varili. Každý deň sme ukončili večernou diskotékou, kde sme všetci aspoň na chvíľu zabudli na celý svet, starosti, trápenia a vychutnávali si každý tón každej piesne. No a keď nadišla posledná skladba, vždy sme mali vo vačku vyjednávaciu taktiku. Predsa čo by to bola za diskotéka bez pesničky Dlouhá noc. Že, Terka 😁?
4. Akcia s názvom Babinec- Víkend, kedy každé naše “pôsobisko” dýchalo ženskou energiou. Kde sme sa rozprávali o veciach, ktoré sa rozoberajú ľahšie iba medzi ženami. Kde sme zažili prebdené noci plné (ne)zmyslupných rozhovorov. Nocí, keď ticho spálne striedal smiech, ktorý liečil. Jeden z najkrajších zážitkov z tejto aktivity bola pre mňa návšteva študentky Valentíny z Ghany. Mať možnosť rozprávať sa v cudzom jazyku, príležitosť predstaviť zahraničnému človeku našu kultúru a na oblátku spoznať tú ich, bola príležitosť, ktorá sa nenaskytne len tak.
5. Akcia Spolu v lese– Spojenie priateľstva, prírody, dobrého jedla, hier, smiechu, hudby je vždy ideálnou možnosťou, ako stráviť prijemny deň. Počas tejto akcie sme spolu navštívili mnoho krásnych miest, spoznali kus krásnej slovenskej prírody. Každý výlet bol ako kúsok skladačky, z ktorej sa skladá naša spoločná mozaika spomienok. Navštívili sme spolu Zubriu zvernicu v Topoľčiankach, kde sme mali možnosť zažiť na vlastné oči kŕmenie týchto majestátnych zvierat, Vrch v Tribečskom pohorí (áno, domov sme sa vrátili všetci), kde nás boli navštíviť aj lesníci, ktorí si pre nás pripravili zaujímavý program a ukázali nám kúsok svojej práce, na veselú nôtu nám na svojej gitare zahral hudobník Rudy Bujna, ktorý nám predstavil svoje vlastné texty z bežného života, ktoré boli často aj úsmevné a mnohí sme sa v nich našli. Ďalší rok sme sa presunuli do okolia Smoleníc a naposledy sme strávili spoločný čas na Farme pod Čerešňou v Pliešovciach, ktorú spravuje pán Emillien Besson, ktorý je tiež na vozíku a pri prácach na farme mu pomáha jeho manželka a deti.
6. Návšteva SNG v Bratislave, ktorú sa nám podarilo spolu navštíviť už dvakrát. V rámci návštevy sme mali príležitosť vytvoriť si aj svoje vlastné umelecké diela, ktoré sú pre nás nielen krásnym výtvorom, ale aj srdcovou spomienkou.
7. Spoločné vianočné posedenia/stretnutia spojené s návštevou vianočných trhov v Trnave. Nie je nič krajšie ako stráviť predvianočný čas s ľuďmi, ktorých máme radi a bez ktorých by Vianoce neboli to pravé orechové. S ľuďmi, ktorí sú našou druhou rodinou. Opäť si precvičiť jemnú motoriku výrobou krásnych vecí a deň zavŕšiť návštevou vianočných trhov s punčom alebo čajom v ruke.
8. Vytváranie filmu Hľadanie možného. Skvelý nápad, skvelý tím, výborná nálada, ukážková spolupráca. Z toho môže vzniknúť jedine niečo výnimočné. Nám sa celý rok, deň po dni rodil pred očami film, o ktorom sme všetci dlho snívali. Film, ktorý neukazuje len obraz, ale najmä dušu každého z nás.  Mať možnosť priblížiť verejnosti náš svet a náš život, ktorý je tak trochu iný, bolo pre nás niečo výnimočné. V októbri sme náš poklad odprezentovali formou galavečera v Kine Hviezda v Trnave. Bolo zaujímavé sledovať reakcie ľudí okolo nás. Postupne sme sa rozhodli film propagovať aj v iných mestách na Slovensku, kde sme navštívili školy, domovy dôchodcov a premietanie filmu sme spojili aj s krátkou diskusiou. Za čo sme veľmi vďační je, že film sa nám podarilo “prepašovať” aj cez hranice a odprezentovať ho v Česku, kde na fare ako kňaz pôsobí jeden z našich dobrovoľníkov.
9. Návšteva Berlína. Niektorí sme mali to šťastie zúčastniť sa športových hier priamo v hlavnom meste Nemecka, za hranicami našej krajiny sme zistili, že odvaha a odhodlanie nepoznajú geografiu. Tieto hry sú organizované Slovenkou, ktorá v Berlíne žije a sama má dieťa s postihnutím. Pre veľa z nás to bola prvá skúsenosť, kedy sme sami boli v zahraničí bez rodičov, boli sme nútení rozprávať v cudzom jazyku, no spoznali sme aj novú kultúru, nový svet a zmerali sme si svoje fyzické sily priamo na štadióne pri vykonávaní rôznych športových aktivít.
10. Celoslovenské stretnutie ČIK centier– Príležitosť rozprávať o svojom živote a potrebách pred doktormi z celého Slovenska bola pre mňa najprv veľmi stresujúca, nakoľko som cítila zodpovednosť a chcela podať čo najlepší výkon, no naučilo ma to pracovať s trémou a dokázala som si, že na to mám. A ten pocit, keď som po skončení vedela, že som to zvládla, bol na nezaplatenie.
11. Letný tábor samostatnosti– Na koniec som si nechala náš letný tábor. Nie preto, že by som naň nemala spomienky. Práve naopak. Z týchto spomienok by sa dal kľudne napísať  román. Kde hlavnými postavami by boli náš Andrej a Terka a my ako vedľajšie postavy v úlohe ich “detí na týždeň”. Už 20 rokov sa každé leto stretávame až na 5 dní, čo si neskutočne vážime, nakoľko počas roka je veľmi ťažké sa stretnúť, keďže bývame v rôznych kútoch Slovenska. Od prvej sekundy začiatku tábora je všade vo vzduchu cítiť pozitívnu energiu, počuť smiech, rozhovory. Jednoducho všetko, čo k takejto akcii patrí. Každý z nás si uvedomuje, že príprava tábora pre nás je veľmi náročná. Vymyslieť program, výlety, zohnať ubytovanie, stojí veľa energie. Našťastie máme v združení úžasných dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní ukrojiť si zo svojho voľného času, pomôcť s organizáciou. Hovorí sa, že venovať čas niekomu, znamená dať mu kúsok svojho života, ktorý sa už nikdy nevráti späť, čoho sú naši dobrovoľníci (opäť na čele s Terkou a Andrejom) živým príkladom. Toto privilégium je pre nás vzácnosťou. Keby mám vymenovávať všetky zážitky z tábora, písala by som o nich kľudne aj týždeň vkuse. No rada by som spomenula tri momenty, kedy som si naozaj uvedomila, že byť súčasťou tejto komunity sa oplatí. Prvým zážitkom, ktorý chcem uviesť je naša túra na Popradské pleso. Boli sme práve na našom tábore v Tatrách, kedy nám bola ponúknutá možnosť túry na Popradské pleso v lone nádhernej tatranskej prírody. A tak sme sa vybrali zdolať to, čo pre niektorých ľudí by sa zdalo na vozíkoch nezdolateľné. Naši skvelí dobrovoľníci sa rozhodli túto výzvu zvládnuť s nami a tak trochu si siahnuť na dno svojich síl. Ešte pred začiatkom výstupu sme si povedali, že nie je hanba ak sa niekto na výstup nebude cítiť a rozhodne sa nepokračovať. No sila priateľstva, podpora a dobrá nálada nás sprevádzala na každom kroku. Spolu sme stúpali a boli stále bližšie a bližšie k nášmu cieľu. Pamätám si na posledné metre, ktoré nás delili od vrcholu. Všetci unavení, spotení sme sa pozerali vpred cesty na vrchol. To, čo nastalo, keď sme sa tam dostali, vo mne zostane navždy. Ten pocit úľavy, šťastia a hrdosti. To, ako sme sa všetci objali a zatlieskali si bolo niečo, pre čo sa túto túru oplatilo absolvovať. Zrazu sme mali Tatry ako na dlani. Stáli sme tam spolu a nikomu sa nechcelo ísť preč. Jednak preto, že sme boli nadchnutí krásou našej prírody a jednak preto, že predstava zchádzania strmých kopcov dole nebola tiež veľmi lákavá 😁. Aby toho nebolo málo, o rok sme sa rozhodli si podobnú túru zopakovať. Tento raz bola naša cieľová destinácia Sliezsky dom. Nakoľko sa jednalo a náročnejšiu túru než tú spred roka, išli sme na ňu len niektorí odvážlivci. Stúpanie sa nám zdalo nekonečné, no opäť nás vpred ťahala túžba stáť  spolu na ďalšom krásnom mieste. Počas túry sme stretávali množstvo turistov, ktorí nám prejavovali svoj obdiv a niektorí nám ( alebo skôr dobrovoľníkom) pomohli nás kúsok vytlačiť. Na vrchole sme opäť uznali, že túra stála za to, no v hlavách sme už plánovali hromadný útok na bufet 😂😁! No a posledným krásnym momentom spojeným s naším táborom pre mňa bola jednoznačne oslava narodenín nášho drahého pána doktora, ktorý každý rok s nami jazdí na tábor. Minulý rok oslavoval krásne jubileum a my sme sa rozhodli mu k nemu zagratulovať. Stáť pred človekom, ktorý nám dal šancu na život po našom narodení je niečo, čo mi vždy spôsobí zimomriavky a vháňa slzy do očí. Každý jeden z nás si nášho pána doktora vážime nie len preto akým je doktorom, ale aj preto, akým je človekom. Vždy sa nás opýta ako sa máme, čo máme nové a je nám rovnocenným parťákom, s ktorým zažívame tiež hromadu zábavy.

Toto bol len zlomok zážitkov, ktoré sme počas 20 rokov združenia zažili. No sú to veci, ktoré nás formovali ako ľudí, zanechali v našich srdciach stopy, ktoré tam zostanú už navždy. Vďaka združeniu sme si vytvorili priateľstvá, ktorých plameň nikdy nezhasne. Jediné, čo mi zostáva dodať na koniec je, že táto komunita je to najlepšie, čo sa mi v živote mohlo stať a navždy si tento dar uchovám vo svojom srdci ako jeden z najcennejších darov.

Hanka Koblenová

Do združenia som prišla ako trojročné dieťa. Vtedy som ešte netušila, že vstupujem do komunity, ktorá ma bude sprevádzať celé dve desaťročia. Mala som určite veľký strach z neznáma a bála som sa, aké to celé bude, ale nakoniec som medzi týchto skvelých ľudí bez problémov zapadla. Postupne sa z neznámeho miesta stalo niečo ako druhý domov. Počas tých rokov som sa toho veľa naučila. Združenie ma posúvalo v samostatnosti, dodávalo mi odvahu skúšať nové veci a prekonávať samú seba. Najväčším darom však boli ľudia – priateľstvá, ktoré tu vznikli, sú pre mňa jedny z najcennejších. A zážitky? Tých bolo nespočetne veľa. No jeden mi navždy zostane v srdci – noc pod holým nebom na Lomnickom štíte. Ležať pod hviezdami, v tichu a výške, obklopená priateľmi… to bol okamih, na ktorý nikdy v živote nezabudnem. Dnes som už dobrovoľníčkou. To, čo som sa tu naučila, s radosťou odovzdávam ďalej. Sledujem, ako nová generácia detí rastie, získava istotu, učí sa samostatnosti – a viem, že presne takto som rástla aj ja. Je krásne byť súčasťou toho kolobehu a pomáhať formovať ďalších mladých ľudí na ich ceste k samostatnosti. S vďakou sa pozerám späť – a s radosťou vpred.

Patrícia Albertová

Začiatkom roka 2020 mi prišla žiadosť na FB. Dominik pôsobil sympaticky a povedala som si, že ho rada spoznám. Možno je to trochu netypický úvod pre môj príbeh ale proste  to tak začalo. Postupne sme Dominikom skamarátili a fakt, že je na vozíku mi vôbec neprekážal.

Keď prišiel s otázkou, či by som nepomohla združeniu SBAH pri akcii Trnava pre všetkých, neváhala som ani sekundu. Síce som nemala dovtedy tušenie, že na Slovensku máme združenie, ktoré sa  venuje ľuďom s rázštepom chrbtice a hydrocefalom ale vedela som,  že im chcem pomôcť. Postupne som začala viac a viac pomáhať združeniu. Spoznávala úžasných ľudí, videla nové miesta a zažila situácie, ktoré hocikto nezažije.

Jeden z takých najkrajších momentov bol môj prvý tábor, kde som bola ako dobrovoľníčka. Zažila som prijatie od všetkých a ľudia z tábora sa stali mojou druhou rodinou. Boli síce občas aj ťažké chvíle napr. turistika na Sliezsky dom a mnohé ďalšie ale vďaka skvelým ľuďom okolo mňa sa dalo všetko zvládnuť.

Na ďalšom tábore som spoznala dvoch úžasných ľudí Kika a Niku a aj vďaka ich podpore som prežila svoje náročné obdobie

Okrem tábora som sa zúčastnila aj spoločných víkendov. A aj odtiaľ  mám kopec pekných momentov. Napríklad vykecávanie s babami dlho do noci, párty, prechádzka na Smolenický zámok.

čo ma naučilo/ mi dalo združenie SBAH ?

Naučilo ma to viac myslieť na druhých, všímať si veci, ktoré som dovtedy nevšímala. Napríklad na verejných priestranstvách si viac všímam, čí je niečo bezbariérové a teda má tam prístup aj človek na vozíku. Taktiež ma to naučilo trpezlivosti a pokore. Naučilo ma nakladať/vykladať/skladať akýkoľvek typ vozíka, ísť cez všetky prekážky, ísť za svojím cieľom.

Vďaka SBAH som zmenila názor na ľudí so zdravotným znevýhodnením. Teraz ich vnímam, ako ľudí, ktorí dokážu všetko, čo len chcú, že sú to obrovskí  bojovníci a, že spoločnosť by ich mala viac začleniť medzi seba. Neskutočne som vďačná za to, čo mám –>Za svoju druhú rodinu – Za  SBAH

Lenka Sedláková

Raz sa ma Paťa opýtala:

„Nejdeš so mnou do tábora?“

Bez váhania som povedala „Áno“. Netušila som však, že práve toto rozhodnutie spustí niečo oveľa väčšie. Niečo, čo ma naučí viac, než by som čakala – o deťoch, o iných ľuďoch, o živote… aj o sebe.

Síce som vyrastala s vozíčkarkou a mala som pocit, že viem, ako to funguje… no realita bola iná. Nebála som sa – ale zároveň som na to nebola pripravená. Ani psychicky, ani fyzicky. Bola som v tom, že keď niečo zvláda moja kamoška, zvládnu to aj ostatní. Mýlila som sa. A hoci som sa miestami cítila stratená, dnes viem, že práve tie prvé, ťažké chvíle boli najdôležitejšie. Vďaka nim som pochopila, čo všetko dokážem zvládnuť – aj bez istôt, bez návodov. A našla som niečo, čo som vtedy možno najviac potrebovala.

Každý výlet s deťmi bol ako nový príbeh. Zážitky, ktoré ťa unavia, rozosmejú, prekvapia. Smiech, krik, objatia, únava, voda, blato, hry aj slzy. A niekde medzi tým všetkým – medzi plánovaním, zhonom a improvizáciou – som si uvedomila, že práve toto ma baví. Byť súčasťou niečoho, čo má zmysel. Niečoho, čo mení dni, nálady… a možno aj pohľady na svet.

Dobrovoľníctvo nie je len o pomoci. Je to o spojení – s deťmi, s druhými ľuďmi, ale aj so sebou samou. Je to o tom, keď sa lúčite ako starí známi, aj keď ste sa len pred pár dňami spoznali. O tom, keď ťa večer všetko bolí, ale duša je pokojná a plná. A vtedy si uvedomíš, že tie najkrajšie priateľstvá, najzáživnejšie cesty a najcennejšie skúsenosti prichádzajú práve vtedy, keď ich neplánuješ…

Len im povieš obyčajné „áno“ a otvoríš dvere.

Občas som si aj posťažovala – keď niečo nešlo, keď som bola unavená alebo, keď som mala pocit, že nič nestíham. Ale dnes viem, že dobrovoľníctvo nie je robota – je to dar. Tie deti nás učia viac, než my ich. A ani jeden rok som z tábora neodchádzala tak, aby som si neodniesla niečo nové – o živote, o druhých… a hlavne o sebe. Tu som sa menila, učila, formovala… a môžem pokojne povedať, že som tu dospela.

Ďakujem, že som toho mohla byť súčasťou. Ďakujem, že ste ma prijali medzi seba. Aj s mojou neistotou, otázkami, a so všetkým, čo som ešte len objavovala. Vďaka vám som mohla rásť, smiať sa, učiť sa… a cítiť sa súčasťou niečoho krásneho.

A jedno veľké ďakujem patrí aj tebe, Terka.

Za to, že už 20 rokov držíš túto “loď” nad vodou – aj keď niekedy fúka silný vietor. Za tvoju silu, trpezlivosť a to, ako vieš ľudí spojiť. Za to, že to stále nevzdávaš… a že si tu – pre deti, pre tím, pre nás všetkých. Tvoj prístup má dušu. A vďaka tebe má SBaH srdce, ktoré bije už toľké roky. Je obdivuhodné, čo všetko zvládaš – a pritom s pokorou a úsmevom.

Ďakujem, že som toho mohla byť súčasťou.

Lebo hoci má tábor 20. výročie… nekončí sa. Pokračuje – v deťoch, v zážitkoch, v spomienkach… a v každom ďalšom lete, ktoré ešte len príde.

Nikoleta Podracká

Keď sme v roku 2020 prišli ako dobrovoľníci na tábor, netušili sme, že to bude začiatok niečoho veľkého pre nás dvoch. Ja, Majka, som o tábore vedela prostredníctvom môjho brata, ktorý je dlhoročný dobrovoľníkom. Po tábore sa vždy vrátil domov síce unavený, ale spokojný, naplnený dobrými pocitmi a plný zážitkov. Tibor, jeden z dobrovoľníkov, ma oslovil s otázkou, či by som sa nepridala, keďže vedel, že ako učiteľka mám cez leto voľno. Pridala som sa. Mojou motiváciou zúčastniť sa tábora bola túžba vyskúšať si osobnú asistenciu, zmysluplne stráviť čas a zažiť niečo nové. Martin ako dobrovoľník pôsobil viackrát, preto sa tábory postupne stali pre neho miestom stretnutia s kamarátmi. Keďže rád pomáha, jeho hlavným cieľom bolo pomôcť iným, byť spolu, prežívať spoločne radosť. Využil svoje vedomosti a ako fyzioterapeut dával dobré rady. Tábor je pre nás výnimočným miestom, kde sa búrajú predsudky, rodí sa nádej, posúvajú sa limity. Účastníci sa učia navzájom zručnostiam, ktoré škola neodovzdá. Vďaka tejto skúsenosti sme sa stali viac ľuďmi. Opäť sme si uvedomili, čo je dôležité. Niečo sme zo seba dali a veľa sme dostali naspäť. Toto všetko sme zažívali aj pri ďalších akciách, ktoré organizovalo združenie. Navyše sme videli, ako posúvajú životy našich kamarátov. Ten náš sa tiež posunul, stali sme sa manželmi. A keď dostaneme otázku, že kde sme sa stretli, tak hovoríme, že na tábore SBaH.

Majka a Martin Struhároví